Príbehy absolventov spracované našim časopisom Atteliér

Rapu sa venuje už 15 rokov a tvrdí, že začiatky boli ťažké. Dnes má za sebou desiatky koncertov, stovky rýmov a tisícky fanúšikov. Aj keď Tono Suchota ako jeden z mála nepoužíva vo svojich textoch vulgarizmy, žiaden suchý rap neočakávajte!

Po strednej škole si mal pauzu, potom si sa prihlásil na FMK. Čo ťa k tomu viedlo?

Chodil som na strednú stavebnú, skúsil som aj vysokú školu s rovnakým zameraním, ale po dvoch semestroch som zistil, že je to na mňa príliš. Potom som študoval nadstavbu na polygrafickej priemyselnej škole v Bratislave – odbor grafický dizajn. Už dávno som však uvažoval nad FMK. Tak som si povedal: prečo nie?

Ako si spomínaš na obdobie, keď si robil technika pre študentské rádio Aetter?

Nabral som veľa skúseností, ktoré som neskôr využil. Popritom ako som študoval na FMK, som v štúdiu trávil veľa času a prišiel som na kopu vecí, ktoré sa mi zišli pri nahrávaní. Robiť v Aetteri bola dobrá príležitosť, lebo som vždy chcel pôsobiť okolo zvuku a hudby. Mal som ešte nejaké príležitostné práce v rôznych štúdiách, ale momentálne konečne rozbieham svoje vlastné. Chcem v ňom odovzdať skúsenosti mladším, lebo tak som začínal aj ja.

„Musíš mať najmä dostatočnú sebareflexiu. Keď je človek inteligentný, zistí, či na to má a vie sa s tým zmieriť.“

Prax dá človeku viac ako teoretické predmety, no aj tie sú súčasťou FMK. Aký máš na ne názor?

Takým predmetom sa človek nevyhne, ale privítal by som ešte viac praxe. Najlepšie je vyskúšať si praktické veci už popri škole.

Myslíš si, že odborné vzdelanie je nevyhnutnou súčasťou toho, aby bol človek úspešný?

To je individuálne. Niekomu dá škola viac, uchytí sa v odbore a darí sa mu. Potom tu je skupina ľudí, ktorá do školy chodí len kvôli tým trom písmenám pred menom. Určite sú oblasti, v ktorých by to bez školy nešlo. Ale sú aj také, v ktorých je lepšie ísť rovno do praxe. Záleží od šikovnosti človeka. Poznám študentov z FMK, ktorí na sebe makajú, pracujú aj popri škole a tak by to malo byť . Dobrým príkladom sú chalani z Frozen Chicken, ktorí nám robili zopár videoklipov.

„Každý, kto s niečím začína, musí počítať s tým, že nebude úspešný hneď.“

Pred dvoma rokmi si bol pozvaný na Music@Skladová, kde si dostal priestor na diskusiu so študentmi ohľadom tvojej práce. Aká to bola skúsenosť?

Pred začiatkom som mal zmiešané pocity, nevedel som, či bude ľudí zaujímať nejaký raper. Bol som príjemne prekvapený z toho, že to študentov oslovilo. Čím sme tam boli dlhšie, tým viac sa zapájali. Takže to hodnotím ako príjemnú skúsenosť.

Pracuješ v rodinnej stavebnej firme a popritom ťa živí aj rap. Ako si sa k nemu dostal a kedy to nabralo profesionálny rozmer?

Prvé veci som napísal na prelome tisícročia. Vtedy rap ešte nepočúvalo veľa ľudí a netočili sa v ňom toľké peniaze. Na lepšiu úroveň sa to dostalo, keď sme začali fungovať ako Gramo Rokkaz. Od založenia vydavateľstva Gramo Rokkaz v roku 2007 sme nahrávali v profesionálnejších podmienkach, bolo viac koncertov a celé sa to rozbehlo.

„Inak sa pracuje sólo a inak sa pracuje v tímeSólo je vývoj jednotlivca.

Okrem albumov s Gramo Rokkaz máš na konte aj 3 sólové projekty. Je to tak, že interpret časom dozrie natoľko, že má potrebu vyjadriť sa sám? Alebo si len nemal dosť priestoru ako jeden zo šiestich raperov GR?

Inak sa pracuje sólo a inak sa pracuje v tíme. V tíme sa musíš prispôsobovať, máš tam svoj podiel, ale nezhodnete sa na všetkých veciach. Keď človek robí sám, má voľnú ruku vo všetkom. Ako ste povedali, sólo je vývoj jednotlivca. Človek sa potrebuje vyjadriť a po všetkých kompromisoch chce spraviť niečo len podľa seba.

V skladbe „Profi hejter“ sa s poriadnou dávkou sarkazmu vyjadruješ k situácii na našej scéne. Je tu zopár mien, ktoré majú ego väčšie ako talent. Dokážeš sa kvôli tomu rozčúliť alebo to naozaj berieš s nadhľadom?

„Netreba sa brať príliš vážne.“

Keď som začínal, nebol YouTube, nemal som internet. Teraz to nováčikovia majú ľahšie. Nahrajú prvú vec a myslia si, že môžu nahrať celý album. Potom sú strašne prekvapení keď  im poviem, že od napísania môjho prvého textu po nahrávanie ubehlo asi 6 rokov. Myslím si, že problém je práve v možnostiach, ktoré majú. Kvôli nim si hudbu nevážia, tak ako sme si ju vážili my. Teraz má každý všetko pod nosom, môže si všetko stiahnuť. My sme mali pár kaziet, ktoré sme si medzi sebou požičiavali. Preto sme k hudbe pristupovali inak. Dnes chce mať každý všetko strašne rýchlo. Namiesto toho, aby ľudia šli po schodoch, chcú ísť výťahom. Potom to skončí tak, že po prvom neúspechu majú pocit, že to za to nestojí. Ten žáner, ktorý sa teraz robí, nepovažujem za rap, ale skôr za nejakú hudobnú odnož s prvkami rapu. Chalani vyplnili dieru na našej scéne, ale prajem im to. Keď majú fanúšikov a majú to pre koho robiť,  nech sa páči. U niektorých mám pocit, že po roku, čo sú tu, by mohli mať viac pokory, ale myslím si, že je to o osobnosti. Keď niekto nemá nič a v priebehu roka vystrelí raketovým spôsobom, môže to byť pre osobnosť človeka dosť ťažké. Čo sa týka skladby „Profi hejter“, vždy poviem, čo mi nesedí. Keď sa niekto chce uraziť, tak sa urazí, keď má nadhľad, tak to zoberie. Rovnako ako ja, netreba sa brať príliš vážne.

Toto leto sa ti na festivale Hip hop žije podarilo niečo výnimočné. Na jednom stagei si zažiaril so svetoznámym raperom Redmanom. Určite to pre teba, ako interpreta ale aj fanúšika, veľa znamenalo. Ako sa to celé „zomlelo“?

Celé sa to udialo veľmi rýchlo. Redman do poslednej skladby zháňal niekoho, kto v nej zastúpi Method Mana. Na koncertoch to zvykne odspievať dav. Ten, kto to videl vie, že naše publikum sa nechytalo. Normálne ma to štvalo. Redman vravel, že nič podobné sa mu ešte nestalo. Spýtal sa, či je v dave niekto, kto si na to trúfa. Kamaráti ma hneď začali „hecovať“, keďže vedeli, že text ovládam. Zrazu som sa ocitol na pódiu a došlo mi, že už nie je cesty späť. Bolo to neuveriteľné. Redman bol veľmi empatický, určite na to rád spomínam

„Namiesto toho, aby ľudia šli po schodoch, chcú ísť výťahom. Potom to skončí tak, že po prvom neúspechu majú pocit, že to za to nestojí.“

Keď je človek populárny, ľudia ho sledujú ale radšej kritizujú, než chvália. Čo by si poradil našim študentom, ktorým strach z kritiky a nedostatočné sebavedomie bránia v ceste za svojím snom?

V prvom rade treba kritiku prijímať, zobrať si z nej to dobré. Rozoznávať, čo je normálna, konštruktívna kritika a čo je závisť. Určite sa jej netreba báť, pretože posúva vpred. Každý, kto s niečím začína, musí počítať s tým, že nebude úspešný hneď zajtra, ani o rok, možno ani o 5 rokov. Keď pri tom vytrvá, dá do toho srdiečko (smiech) a nie je úplný antitalent, musí sa mu to nejako vrátiť. Ale je to individuálne. Niekto do toho dáva všetko, no nie je mu to dané. Niekto má naopak viac talentu a stačí mu robiť menej. Je to tak pri všetkom. Pri rape, športe aj práci. Musíš mať najmä dostatočnú sebareflexiu. Keď je človek inteligentný, zistí, či na to má a vie sa s tým zmieriť.

Profil: Anton Suchota (29) vyštudoval masmediálnu komunikáciu na FMK UCM v Trnave. Počas štúdia robil technika v rádiu Aetter. Ako raper vystupuje pod pseudonymom Tono S. Je členom skupiny GR TEAM, ktorá je súčasťou nezávislého slovenského vydavateľstva Gramo Rokkaz. Okrem spoločných albumov má na svojom konte aj sólové projekty Univerzálny hráč, Návraty a Fíčuringy. Svojich fanúšikov si získal najmä sofistikovanými textami s dávkou humoru a irónie.

Autor: Veronika Moravčíková, Dominik Chňapek
Foto: Simona Beňová, Enrik Mystika
Edit.: Simona Mičová