Príbehy absolventov spracované našim časopisom Atteliér

Vo svojej kariére, ktorú začal už počas štúdia, balansuje medzi žurnalistikou a PR. Okrem práce v rozhlasovom a televíznom spravodajstve si stihol vyskúšať hovorcovanie pre dva kolosy z finančného a kultúrneho odboru. Tvrdí, že bez pokory a úsmevu to nepôjde. O svojom štúdiu a kariére nám porozprával hovorca poisťovne Allianz – SP ARTUR ŠTURMANKIN.

Na čo najradšej spomínaš z čias FMK?

Na univerzitu spomínam relatívne často. Som v kontakte s vyučujúcimi aj s bývalými spolužiakmi. Internát na Herdu, kino Oko, ústavné právo, nekonečná cesta na Skladovú, vlaky do Bratislavy. Pod vedením Tibora Huszára a Jozefa Sedláka som sa venoval fotografii, vymýšľali pre nás projekty, fotili sme na výstavy, do knihy. Chodili sme do galérky, na koncerty, na pivo.

Keď sme pri vyučujúcich a spolužiakoch, ostalo to len pri súkromných kontaktoch alebo ich plnohodnotne využívaš aj pri svojej práci?

Sú skôr pracovné. Vyučujúci zo školy ma viedli aj počas moderátorskej práce a spolužiaci, ktorí pracujú ako redaktori v televízii či rádiu, za mnou chodia nahrávať vyjadrenia bežne. Vždy je to veľmi príjemné a robí sa mi s nimi oveľa lepšie ako s „cudzími“. Tvrdenie, že kontakty zo školy sa ti raz zídu, teda naozaj nie je len frázou.

Prečo si si vybral práve túto školu? Naplnila tvoje očakávania, čo sa týka pripravenosti pre prax?

Vždy ma bavilo písať, hrať sa so slovami, formulovať myšlienky po svojom. FMK som videl ako nielen odbornú, ale aj modernú školu, a to sa mi potvrdilo. Kľúčovým bol pre mňa výber predmetov, ktoré ma profilovali a tiež pohľad odborníkov z praxe. No nebol som si celkom istý, či ma viac láka novinárčina alebo PR. A vlastne som to stále celkom nezistil.

„Na kauze Krásna Hôrka som sa učil, čo je to krízové PR.”

Ešte počas školy si začal pracovať v Zelenej vlne RTVS. Bola to tvoja prvá mediálna skúsenosť? V čom ti to pomohlo?

Áno, bola to prvá vážnejšia skúsenosť. Vážim si RTVS ako médium. V Zelenej vlne som bol 5 rokov, takmer od jej začiatku. Naučila ma, ako sa vyjadrovať spravodajsky a zároveň ľudsky. Dopravné správy majú výhodu v tom, že ľuďom pomáhajú. Poslucháči nám volali väčšinou vtedy, keď boli v tiesni. Za tie roky sme si vypočuli všeličo. V rozhlasovom prejave som bol začiatočník, no správy každú polhodinu počas 12-hodinovej služby mi za tých 5 rokov pomohli nájsť svoj vlastný prejav. Počúvanosť Rádia Slovensko zároveň slúži ako promo pre jeho redaktorov. Bola to výborná skúsenosť.

Po absolvovaní FMK si pracoval na PR oddelení v Slovenskom národnom múzeu. V tom čase médiá intenzívne riešili kauzu vyhorenia hradu Krásna Hôrka. Podarilo sa ti vtedy ustáť mediálny tlak?

A musíš sa pýtať práve na Krásnu Hôrku? (smiech)

"Na televízii ma najviac bavila práca s hlasovou pedagogičkou."

Prečo nie?

Práca v kultúre je parádna. Spoznal som zaujímavých ľudí, vedcov, kunsthistorikov, umelcov. Je príjemné verejnosť informovať o výstavách, podujatiach a historických zbierkach. Požiar na Krásnej Hôrke bol pre zamestnancov SNM oveľa citlivejšou záležitosťou ako pre ostatných. Mediálny kolotoč, ktorý sa spustil potom, nám dal všetkým zabrať. Na ukážkovom príklade som sa teda učil, čo je to krízové PR.

„Rozhlasové prostredie je oveľa priateľskejšie ako televízia.”

Potom si odišiel moderovať správy do TA3. Televízia je však úplne odlišné prostredie ako rozhlas alebo múzeum. Ako si sa s týmto prechodom popasoval?

Rozhlasové prostredie je omnoho priateľskejšie, to je pravda. Moderovať spravodajstvo v celoštátnom živom vysielaní bolo pre mňa jedným z cieľov. A som rád, že už to mám odškrtnuté. Táto práca mi pomohla v mnohých veciach a aj v tom, aby som zistil, že mi viac vyhovuje štandardná pracovná zmluva, pracovný čas, menej tlaku a posudzovania. Nedá sa tomu vyhnúť nikde, ale v súčasnej práci sa mi pôda pod nohami zdá byť oveľa pevnejšia.

"Podpis z roku 2011 ešte na Skladovej nevybledol."

Mnohí ľudia vnímajú moderátorov spravodajstva ako bezhlavých čítačov textu, ktorí len prečítajú text z čítačky a idú domov. Aký je tvoj názor na takéto moderátorstvo? Nebola práca v múzeu predsa len kreatívnejšia?

Kreatívnejšia určite áno, práca moderátora však rozhodne jednoduchá nie je. Je tam stres zo živého vysielania. Brebty, intonácia, dôraz, mimika a pri tom všetkom treba ostať človekom. Ako hovorí pani Bugošová, moderátor má smrdieť človečinou. Paradoxné je, že v televízii sa mi najviac páčila práca s hlasovou pedagogičkou. Jej rady využívam každý deň.

Napokon si skončil v Allianzi – SP. Ako si sa dostal k tejto práci? Aké je to pracovať pre takú veľkú firmu?

Allianz je veľká vec, pre mňa doteraz najväčšia. Vystupovať za značku s takou históriu, tradíciou a kvalitou je obrovská zodpovednosť. K práci som sa dostal, verte či nie, cez Profesiu. Každým kolom, cez ktoré som vo výberku prešiel, som si začínal viac uvedomovať, pred čím vlastne stojím. Všetko bolo úplne nové. Finančný sektor, dynamika, každodenná komunikácia v angličtine, intenzita komunikácie s novinármi, ale aj mladí ľudia a hľadanie zaujímavých tém v navonok suchej oblasti. Stále sa učím a je to výborná škola.

„Sila poisťovníctva je práve v témach, súvisí totiž so všetkým.”

Náplň tvojej práce spočíva aj vo vymýšľaní takých textov a správ, ktorých sa chytí čo najviac médií. Je jednoduché vymyslieť dostatočne atraktívne témy? Akých tém sa médiá najviac chytajú?

Sila poisťovníctva je práve v témach, súvisí totiž so všetkým. Najzaujímavejšie sú spotrebiteľské témy, ktoré riešia ľudia každodenne, a samozrejme čísla. Počet dopravných nehôd, vyčíslenie škôd alebo doba vyplatenia odškodného. Snažíme sa písať pútavo, vtipne a vymyslieť sa dá naozaj hocičo. Úspešné boli témy typu ako upevniť psa v aute, ako si zabezpečiť byt či ako riešiť žalúdočné problémy na dovolenke. Nikdy by som neveril, že poisťovníctvo sa mi bude zdať zaujímavé.

"V relácii Dobré ráno v TV JOJ."

Spomenieš si na nejaké konkrétne kuriozity?

Novinári sa často pýtajú na kuriózne udalosti, až toľko sa ich však nedeje. Mali sme hlásený pád prasaťa na človeka v mäsokombináte, výbuch v domácnosti nám klient nahlásil následkom vystrelenia zátky z burčiaka. Úraz nám zas nahlásil aj dovolenkár, na ktorom pristál parašutista.

Máš z radov hovorcov nejaký vzor?

Je klišé povedať, že svoju šéfku? Šéfka (Lucia Muthová, pozn. redakcie) pracuje na svojej pozícii už viac ako 15 rokov, dvakrát po sebe získala cenu Hovorca roka, je pedant a veľký profesionál, v jazyku aj odbore. Ale čo je najdôležitejšie, je ľudská, chápavá a veľká pohoďáčka.

Čo bolo doteraz pre teba v práci najnáročnejšie?

Uplynulé leto. Na pozícii som bol len štvrťroka a prišli povodne, vytopené domy, strhnuté strechy, zničené autá. Neskôr skrachovaná cestovka a beznádejní turisti v Bulharsku alebo požiar pri Vincovom lese, kde zhorelo takmer 60 áut. Telefón zvonil stále.

„Dôležitá je pokora, slušnosť, empatia a úsmev.”

"Pri preberaní cien za najlepšie komunikujúcu poisťovňu roka 2014."

Hovorca by mal vraj byť nonstop k dispozícii na telefóne. Platí to aj v tvojom prípade?

Áno, je pravda, že telefón si nevypínam nikdy. Zvykol som si a neprekáža mi to. Väčšina novinárov je však taktná a rešpektuje právo na súkromie.

Musí hovorca vždy vedieť odpovedať na každú otázku?

Nemusí, ale tým, čo povie, si naozaj musí byť istý.

Vyskytli sa aj negatívne skúsenosti s novinármi?

Stalo sa mi to len raz, keď som pre príklad použil konkrétny časový údaj. Redaktorka sa ho chytila a ako reálny ho dokonca uviedla v headline správy. Išlo našťastie o web, na moju žiadosť ho neskôr zmenila. Odvtedy si však dávam ešte väčší pozor na to, čo poviem a žiadne príklady radšej neuvádzam (smiech).

Čo by si odporučil študentom FMK, aby sa po absolvovaní nestratili na mediálnom trhu práce?

Prax, hoci aj neplatenú prácu v médiu. Pracovné skúsenosti sú veľmi dôležité. Okrem toho je potrebná pokora, slušnosť, empatia a úsmev.

ARTUR ŠTURMANKIN (29)

absolvoval FMK, odbor masmediálna komunikácia v roku 2011. Svoju kariéru začal v dopravných správach Slovenského rozhlasu už počas štúdia. Po jeho skončení pracoval ako hovorca v Slovenskom národnom múzeu. Neskôr moderoval správy v televízii TA3. Moderátorskú stoličku vymenil za hovorcovskú v najväčšej slovenskej poisťovni.

 

Autor: Ivan Paško

Foto: archív Artura Šturmankina