Category: PR

Vo svojej kariére, ktorú začal už počas štúdia, balansuje medzi žurnalistikou a PR. Okrem práce v rozhlasovom a televíznom spravodajstve si stihol vyskúšať hovorcovanie pre dva kolosy z finančného a kultúrneho odboru. Tvrdí, že bez pokory a úsmevu to nepôjde. O svojom štúdiu a kariére nám porozprával hovorca poisťovne Allianz – SP ARTUR ŠTURMANKIN.

Na čo najradšej spomínaš z čias FMK?

Na univerzitu spomínam relatívne často. Som v kontakte s vyučujúcimi aj s bývalými spolužiakmi. Internát na Herdu, kino Oko, ústavné právo, nekonečná cesta na Skladovú, vlaky do Bratislavy. Pod vedením Tibora Huszára a Jozefa Sedláka som sa venoval fotografii, vymýšľali pre nás projekty, fotili sme na výstavy, do knihy. Chodili sme do galérky, na koncerty, na pivo.

Keď sme pri vyučujúcich a spolužiakoch, ostalo to len pri súkromných kontaktoch alebo ich plnohodnotne využívaš aj pri svojej práci?

Sú skôr pracovné. Vyučujúci zo školy ma viedli aj počas moderátorskej práce a spolužiaci, ktorí pracujú ako redaktori v televízii či rádiu, za mnou chodia nahrávať vyjadrenia bežne. Vždy je to veľmi príjemné a robí sa mi s nimi oveľa lepšie ako s „cudzími“. Tvrdenie, že kontakty zo školy sa ti raz zídu, teda naozaj nie je len frázou.

Prečo si si vybral práve túto školu? Naplnila tvoje očakávania, čo sa týka pripravenosti pre prax?

Vždy ma bavilo písať, hrať sa so slovami, formulovať myšlienky po svojom. FMK som videl ako nielen odbornú, ale aj modernú školu, a to sa mi potvrdilo. Kľúčovým bol pre mňa výber predmetov, ktoré ma profilovali a tiež pohľad odborníkov z praxe. No nebol som si celkom istý, či ma viac láka novinárčina alebo PR. A vlastne som to stále celkom nezistil.

„Na kauze Krásna Hôrka som sa učil, čo je to krízové PR.”

Ešte počas školy si začal pracovať v Zelenej vlne RTVS. Bola to tvoja prvá mediálna skúsenosť? V čom ti to pomohlo?

Áno, bola to prvá vážnejšia skúsenosť. Vážim si RTVS ako médium. V Zelenej vlne som bol 5 rokov, takmer od jej začiatku. Naučila ma, ako sa vyjadrovať spravodajsky a zároveň ľudsky. Dopravné správy majú výhodu v tom, že ľuďom pomáhajú. Poslucháči nám volali väčšinou vtedy, keď boli v tiesni. Za tie roky sme si vypočuli všeličo. V rozhlasovom prejave som bol začiatočník, no správy každú polhodinu počas 12-hodinovej služby mi za tých 5 rokov pomohli nájsť svoj vlastný prejav. Počúvanosť Rádia Slovensko zároveň slúži ako promo pre jeho redaktorov. Bola to výborná skúsenosť.

Po absolvovaní FMK si pracoval na PR oddelení v Slovenskom národnom múzeu. V tom čase médiá intenzívne riešili kauzu vyhorenia hradu Krásna Hôrka. Podarilo sa ti vtedy ustáť mediálny tlak?

A musíš sa pýtať práve na Krásnu Hôrku? (smiech)

"Na televízii ma najviac bavila práca s hlasovou pedagogičkou."

Prečo nie?

Práca v kultúre je parádna. Spoznal som zaujímavých ľudí, vedcov, kunsthistorikov, umelcov. Je príjemné verejnosť informovať o výstavách, podujatiach a historických zbierkach. Požiar na Krásnej Hôrke bol pre zamestnancov SNM oveľa citlivejšou záležitosťou ako pre ostatných. Mediálny kolotoč, ktorý sa spustil potom, nám dal všetkým zabrať. Na ukážkovom príklade som sa teda učil, čo je to krízové PR.

„Rozhlasové prostredie je oveľa priateľskejšie ako televízia.”

Potom si odišiel moderovať správy do TA3. Televízia je však úplne odlišné prostredie ako rozhlas alebo múzeum. Ako si sa s týmto prechodom popasoval?

Rozhlasové prostredie je omnoho priateľskejšie, to je pravda. Moderovať spravodajstvo v celoštátnom živom vysielaní bolo pre mňa jedným z cieľov. A som rád, že už to mám odškrtnuté. Táto práca mi pomohla v mnohých veciach a aj v tom, aby som zistil, že mi viac vyhovuje štandardná pracovná zmluva, pracovný čas, menej tlaku a posudzovania. Nedá sa tomu vyhnúť nikde, ale v súčasnej práci sa mi pôda pod nohami zdá byť oveľa pevnejšia.

"Podpis z roku 2011 ešte na Skladovej nevybledol."

Mnohí ľudia vnímajú moderátorov spravodajstva ako bezhlavých čítačov textu, ktorí len prečítajú text z čítačky a idú domov. Aký je tvoj názor na takéto moderátorstvo? Nebola práca v múzeu predsa len kreatívnejšia?

Kreatívnejšia určite áno, práca moderátora však rozhodne jednoduchá nie je. Je tam stres zo živého vysielania. Brebty, intonácia, dôraz, mimika a pri tom všetkom treba ostať človekom. Ako hovorí pani Bugošová, moderátor má smrdieť človečinou. Paradoxné je, že v televízii sa mi najviac páčila práca s hlasovou pedagogičkou. Jej rady využívam každý deň.

Napokon si skončil v Allianzi – SP. Ako si sa dostal k tejto práci? Aké je to pracovať pre takú veľkú firmu?

Allianz je veľká vec, pre mňa doteraz najväčšia. Vystupovať za značku s takou históriu, tradíciou a kvalitou je obrovská zodpovednosť. K práci som sa dostal, verte či nie, cez Profesiu. Každým kolom, cez ktoré som vo výberku prešiel, som si začínal viac uvedomovať, pred čím vlastne stojím. Všetko bolo úplne nové. Finančný sektor, dynamika, každodenná komunikácia v angličtine, intenzita komunikácie s novinármi, ale aj mladí ľudia a hľadanie zaujímavých tém v navonok suchej oblasti. Stále sa učím a je to výborná škola.

„Sila poisťovníctva je práve v témach, súvisí totiž so všetkým.”

Náplň tvojej práce spočíva aj vo vymýšľaní takých textov a správ, ktorých sa chytí čo najviac médií. Je jednoduché vymyslieť dostatočne atraktívne témy? Akých tém sa médiá najviac chytajú?

Sila poisťovníctva je práve v témach, súvisí totiž so všetkým. Najzaujímavejšie sú spotrebiteľské témy, ktoré riešia ľudia každodenne, a samozrejme čísla. Počet dopravných nehôd, vyčíslenie škôd alebo doba vyplatenia odškodného. Snažíme sa písať pútavo, vtipne a vymyslieť sa dá naozaj hocičo. Úspešné boli témy typu ako upevniť psa v aute, ako si zabezpečiť byt či ako riešiť žalúdočné problémy na dovolenke. Nikdy by som neveril, že poisťovníctvo sa mi bude zdať zaujímavé.

"V relácii Dobré ráno v TV JOJ."

Spomenieš si na nejaké konkrétne kuriozity?

Novinári sa často pýtajú na kuriózne udalosti, až toľko sa ich však nedeje. Mali sme hlásený pád prasaťa na človeka v mäsokombináte, výbuch v domácnosti nám klient nahlásil následkom vystrelenia zátky z burčiaka. Úraz nám zas nahlásil aj dovolenkár, na ktorom pristál parašutista.

Máš z radov hovorcov nejaký vzor?

Je klišé povedať, že svoju šéfku? Šéfka (Lucia Muthová, pozn. redakcie) pracuje na svojej pozícii už viac ako 15 rokov, dvakrát po sebe získala cenu Hovorca roka, je pedant a veľký profesionál, v jazyku aj odbore. Ale čo je najdôležitejšie, je ľudská, chápavá a veľká pohoďáčka.

Čo bolo doteraz pre teba v práci najnáročnejšie?

Uplynulé leto. Na pozícii som bol len štvrťroka a prišli povodne, vytopené domy, strhnuté strechy, zničené autá. Neskôr skrachovaná cestovka a beznádejní turisti v Bulharsku alebo požiar pri Vincovom lese, kde zhorelo takmer 60 áut. Telefón zvonil stále.

„Dôležitá je pokora, slušnosť, empatia a úsmev.”

"Pri preberaní cien za najlepšie komunikujúcu poisťovňu roka 2014."

Hovorca by mal vraj byť nonstop k dispozícii na telefóne. Platí to aj v tvojom prípade?

Áno, je pravda, že telefón si nevypínam nikdy. Zvykol som si a neprekáža mi to. Väčšina novinárov je však taktná a rešpektuje právo na súkromie.

Musí hovorca vždy vedieť odpovedať na každú otázku?

Nemusí, ale tým, čo povie, si naozaj musí byť istý.

Vyskytli sa aj negatívne skúsenosti s novinármi?

Stalo sa mi to len raz, keď som pre príklad použil konkrétny časový údaj. Redaktorka sa ho chytila a ako reálny ho dokonca uviedla v headline správy. Išlo našťastie o web, na moju žiadosť ho neskôr zmenila. Odvtedy si však dávam ešte väčší pozor na to, čo poviem a žiadne príklady radšej neuvádzam (smiech).

Čo by si odporučil študentom FMK, aby sa po absolvovaní nestratili na mediálnom trhu práce?

Prax, hoci aj neplatenú prácu v médiu. Pracovné skúsenosti sú veľmi dôležité. Okrem toho je potrebná pokora, slušnosť, empatia a úsmev.

ARTUR ŠTURMANKIN (29)

absolvoval FMK, odbor masmediálna komunikácia v roku 2011. Svoju kariéru začal v dopravných správach Slovenského rozhlasu už počas štúdia. Po jeho skončení pracoval ako hovorca v Slovenskom národnom múzeu. Neskôr moderoval správy v televízii TA3. Moderátorskú stoličku vymenil za hovorcovskú v najväčšej slovenskej poisťovni.

 

Autor: Ivan Paško

Foto: archív Artura Šturmankina

Pedantný profesionál, ktorého nikdy nenachytáte nepripraveného. Neklame, nehovorí to, s čím nesúhlasí a otázky novinárov ho neotravujú, pretože si vyskúšal ich prácu. Aj po absolvovaní FMK zostáva verný magente. O svojich začiatkoch a pozadí práce na PR oddelení veľkej spoločnosti nám porozprával hovorca Slovak Telekomu MARTIN VIDAN.

Bežní ľudia si zrejme pod vašou prácou predstavujú poskytovanie odpovedí na otázky novinárov. Čo všetko ďalej obnáša práca hovorcu?
Keď som pred takmer desiatimi rokmi prešiel z médií do sveta PR, boli moje predstavy o práci hovorcu vzdialené realite rovnako ako predstavy väčšiny ľudí, ktorí s korporátnou komunikáciou nemajú žiadnu skúsenosť a vnímajú ju len z pozície diváka, čitateľa alebo  zákazníka. Nie, hovorca nečaká celý deň na telefonát alebo mail od novinára a ak žiadny  nepríde, má deň voľna (smiech). Reaktívna komunikácia je len časťou práce tímu, ktorého som súčasťou. Našou úlohou je predovšetkým aktívne hľadať pozitívne posolstvá a vyberať najvhodnejšiu formu ich odkomunikovania médiám a v konečnom dôsledku zákazníkom i celej laickej a odbornej verejnosti.

Reaktívna komunikácie je len časťou mojej práce
Profesia hovorcu sa pohybuje niekde medzi masmediálnou a marketingovou oblasťou. Myslíte si, ako absolvent FMK, že naša fakulta dokáže plnohodnotne pripraviť na všetky oblasti práce hovorcu?
Vo všeobecnosti platí, že dobrá škola dokáže človeku pomôcť otvoriť veľa dverí. Vďaka štúdiu na FMK nebol vstup do médií a PR pre mňa ničím dramatickým, ale naopak, bol úplne prirodzený a bezproblémový. Na druhej strane, najlepším učiteľom sú samozrejme, ako v  každej brandži, roky skúseností. FMK som vďačný za to, ako nás pripravila na silne  konkurenčný svet médií a komunikácie. Určitú výhodu mali tí moji spolužiaci, ktorí začali pracovať už počas štúdia. Ja som nebol ten prípad – s odstupom času sa mi zdá, že som školu bral až príliš vážne a venoval som jej v podstate všetok svoj čas. Nebolo to správne, ale nenašiel sa nikto, kto by mi to bol vtedy povedal (smiech).
Ako ste sa vlastne dostali k PR a práci pre telekomunikačného operátora?
Po promóciách v roku 2004 som sa uchádzal o miesto redaktora TV Markíza v masívnom všeľudovom výberovom konaní, ktoré vtedy televízia intenzívne promovala. Akoby zázrakom som postupne prešiel všetkými sitami a napokon začal pracovať ako redaktor Televíznych novín. Prostredie komerčnej televízie mi však úplne nevyhovovalo, a tak som sa skoro začal obzerať po iných príležitostiach. Keď som sa začiatkom roku 2005 uchádzal o uvoľnené miesto na tlačovom oddelení vtedajšieho EuroTelu (spoločnosť sa v tom istom roku premenovala na T-Mobile a o 5 rokov neskôr zlúčila s materskou firmou Slovak Telekom, pozn. red.), zavážila v očiach môjho budúceho šéfa nielen škola, ale aj skúsenosti s prácou v médiách. Pre hovorcu vo všeobecnosti je veľkým prínosom, ak má skúsenosť novinára a pozná svet aj z tej druhej strany. Umožní vám to lepšie pochopiť prácu a potreby redaktora, priblížiť sa jeho spôsobu uvažovania a práce s informáciami.

,,Pre hovorcu je veľkým prínosom, ak má skúsenosť novinára.“

Aké vlastnosti musí mať dobrý hovorca?
Ideálny hovorca je empatický, otvorený a komunikatívny extrovert. Mal by poznať súvislosti, históriu a ľudí nielen čo sa trhu, ale aj samotnej firmy týka. Musí tiež vedieť spracúvať, vyhodnocovať a pamätať si pomerne veľké množstvo informácií. Výhodou je vytrvalosť –  ak ste desať rokov hovorcom tej istej firmy, uľahčí vám to mnohé z uvedených vecí.
Máte ako hovorca spoločnosti Slovak Telekom voľnú ruku v tom, čo pustíte do médií alebo vás pred tým zamestnávateľ upozorní na nejaké mantinely, v rámci ktorých sa máte držať?
Tieto mantinely určujú práve ľudia z tímu korporátnej komunikácie, ktorého som súčasťou. Dá sa povedať, že v rámci firmy sme to my, kto stráži čo môže a čo nemôže byť zverejnené. Informácie sa do vonkajšieho sveta pochopiteľne dostávajú aj inými ako PR kanálmi. Aj v takýchto prípadoch musíme ustrážiť, či je možné dané informácie zverejniť a  dohliadnuť, aby boli všetky korektné a neodporovali si navzájom. Vieme tiež, čo je možné povedať novinárovi mimo záznam a pomôcť mu tak lepšie pochopiť konkrétnu tému alebo jej širší kontext. Hranice teda poznáme najlepšie, sami ich totiž definujeme.

Telekomunikačný biznis je plný emócií
Stalo sa vám už niekedy, že ste verejnosti prezradili viac, ako ste mali?
Mne našťastie ešte nie a ani v rámci tímu si na nič podobné nespomínam. Napadá mi snáď len úsmevná príhoda jedného z kolegov, ktorý komunikoval s novým, menej skúseným novinárom. Ten pravdepodobne nevyhodnotil správne, čo to znamená dostať informáciu mimo záznam alebo jednoducho prepočul vetu: ,,Prosím, toto je informácia off record, len pre vás…“ a na druhý deň sa objavila ako kolegova citácia v novinách. Našťastie, nešlo o žiadnu citlivú informáciu, len by sme to za normálnych okolností povedali inými slovami.

„Hranice poznáme najlepšie, sami ich totiž definujeme.“

Keď má vaša spoločnosť problém, je lepšie zatĺkať či vysvetľovať?
Pravidlo číslo jeden v PR je určite neklamať. Ak čo i len raz zaklamete a príde sa na to, už vám nikdy nikto neuverí. Takéto poškodenie mena firmy a de facto i svojho by jednoducho nikto s normálnym uvažovaním neriskoval. Filtrovanie informácií v zmysle mantinelov, o ktorých sme hovorili, je iná vec. Každopádne, komunikovať môžeme len pravdivé informácie a to v rozsahu, ktorý v danom čase vyhodnotíme ako správny alebo nevyhnutný.
Ocitli ste sa už niekedy v situácii, keď ste mali odkomunikovať niečo, čo vo vás vyvolalo morálnu dilemu?
Osobne by som nikdy nedokázal odkomunikovať niečo, čo by bolo v priamom rozpore s mojím zmýšľaním. Ale to vlastne ani nehrozí, pretože posolstvá si formulujem sám. Ľudia majú predstavu, že hovorca vždy povie niečo, čo už vo firme existuje, čo je dané a že on si to len zistí a povie novinárom. V skutočnosti je to trošku zložitejšie. Firma nie je človek, nemá naporúdzi odpoveď na každú otázku. Nájsť alebo vytvoriť ju musí práve hovorca, samozrejme vychádzajúc z určitého rámca informácií, ktoré už má alebo si ich nájde. Je bežné, že dvaja manažéri tú istú vec vnímajú úplne inak. Je jednou z úloh hovorcu názorovo všetkých zjednotiť a pripraviť stanovisko, s ktorým bude na konci dňa každý súhlasiť. Alebo jednoducho všetkých presvedčiť, že toto je to najsprávnejšie riešenie a najlepšia odpoveď v danom čase.
Hovorca vraj má mať takmer neustále zapnutý mobil a byť v pohotovosti. Nie je to príliš stresujúce zamestnanie?
Je pravda, že svoj telefón mám zapnutý 24 hodín denne a vypínam si ho len v kine alebo divadle. Nevnímam to ako záťaž, práve naopak. Dáva mi to určitú slobodu – viem, že nech som kdekoľvek, som vždy zastihnuteľný. Napokon, práve rýchlosť spätnej väzby je niečo, čím sa môžete odlíšiť od konkurencie a verte mi, novinári si to všímajú a dokážu to aj oceniť. Aby som bol presný, telefón si vypínam dvakrát do roka, a to počas letnej a zimnej dovolenky. To  má ale svoje úskalia – ak sa na niekoľko dní odstrihnete od diania vo firme a od všetkých mailov, spravidla sa to ťažko a bolestivo doháňa. Mňa tu síce, povedzme, na tých niekoľko dní zastúpi kolega, ale to neznamená, že ma po návrate z dovolenky nemusí zaujímať, čo sa medzičasom udialo, napísalo a odkomunikovalo.

,,Firma nie je človek, nemá odpoveď na každú otázku. Nájsť ju musí hovorca.“

Po skúsenostiach z praxe v médiách a v PR, podali by ste si znova prihlášku na FMK?
Určite áno. Tým viac, že fakulta sa za tie roky výrazne posunula dopredu. Všímam si, že má tiež oveľa aktívnejších študentov než sme boli my. Aj to je určite výsledkom dobrej práce a celkového tvorivého prostredia na fakulte.

,,Posolstvá si formulujem sám.-

Aká spomienka vám utkvela v pamäti z čias štúdia?
Mám len tie najlepšie spomienky – na spolužiakov, vyučujúcich, Kino OKO, samozrejme na Skladovú. Na ňu špeciálne – pamätám si, že sme tam chodievali po koľajniciach. Na trati však z času na čas dochádzalo k blízkym stretnutiam s nákladným vlakom, preto netrvalo dlho a obľúbenú skratku uzavreli. Keďže tento rozhovor bude určite čítať aj moja manželka, nemôžem opomenúť, že som sa s ňou zoznámil práve na FMK. Spomienky s tým súvisiace si však nechám pre seba (smiech).

Martin Vidan (34) absolvoval FMK, odbor masmediálna komunikácia v roku 2004. Svoju kariéru začal v TV Markíza ako redaktor spravodajstva, neskôr pracoval aj v rádiu Twist na pozícii moderátora spravodajstva. Od roku 2005 pôsobí ako hovorca pre korporátne záležitosti v spoločnosti Slovak Telekom (predtým T-Mobile, resp. EuroTel).

Foto: Patrik Repka