Author: admin

Rapu sa venuje už 15 rokov a tvrdí, že začiatky boli ťažké. Dnes má za sebou desiatky koncertov, stovky rýmov a tisícky fanúšikov. Aj keď Tono Suchota ako jeden z mála nepoužíva vo svojich textoch vulgarizmy, žiaden suchý rap neočakávajte!

Po strednej škole si mal pauzu, potom si sa prihlásil na FMK. Čo ťa k tomu viedlo?

Chodil som na strednú stavebnú, skúsil som aj vysokú školu s rovnakým zameraním, ale po dvoch semestroch som zistil, že je to na mňa príliš. Potom som študoval nadstavbu na polygrafickej priemyselnej škole v Bratislave – odbor grafický dizajn. Už dávno som však uvažoval nad FMK. Tak som si povedal: prečo nie?

Ako si spomínaš na obdobie, keď si robil technika pre študentské rádio Aetter?

Nabral som veľa skúseností, ktoré som neskôr využil. Popritom ako som študoval na FMK, som v štúdiu trávil veľa času a prišiel som na kopu vecí, ktoré sa mi zišli pri nahrávaní. Robiť v Aetteri bola dobrá príležitosť, lebo som vždy chcel pôsobiť okolo zvuku a hudby. Mal som ešte nejaké príležitostné práce v rôznych štúdiách, ale momentálne konečne rozbieham svoje vlastné. Chcem v ňom odovzdať skúsenosti mladším, lebo tak som začínal aj ja.

„Musíš mať najmä dostatočnú sebareflexiu. Keď je človek inteligentný, zistí, či na to má a vie sa s tým zmieriť.“

Prax dá človeku viac ako teoretické predmety, no aj tie sú súčasťou FMK. Aký máš na ne názor?

Takým predmetom sa človek nevyhne, ale privítal by som ešte viac praxe. Najlepšie je vyskúšať si praktické veci už popri škole.

Myslíš si, že odborné vzdelanie je nevyhnutnou súčasťou toho, aby bol človek úspešný?

To je individuálne. Niekomu dá škola viac, uchytí sa v odbore a darí sa mu. Potom tu je skupina ľudí, ktorá do školy chodí len kvôli tým trom písmenám pred menom. Určite sú oblasti, v ktorých by to bez školy nešlo. Ale sú aj také, v ktorých je lepšie ísť rovno do praxe. Záleží od šikovnosti človeka. Poznám študentov z FMK, ktorí na sebe makajú, pracujú aj popri škole a tak by to malo byť . Dobrým príkladom sú chalani z Frozen Chicken, ktorí nám robili zopár videoklipov.

„Každý, kto s niečím začína, musí počítať s tým, že nebude úspešný hneď.“

Pred dvoma rokmi si bol pozvaný na Music@Skladová, kde si dostal priestor na diskusiu so študentmi ohľadom tvojej práce. Aká to bola skúsenosť?

Pred začiatkom som mal zmiešané pocity, nevedel som, či bude ľudí zaujímať nejaký raper. Bol som príjemne prekvapený z toho, že to študentov oslovilo. Čím sme tam boli dlhšie, tým viac sa zapájali. Takže to hodnotím ako príjemnú skúsenosť.

Pracuješ v rodinnej stavebnej firme a popritom ťa živí aj rap. Ako si sa k nemu dostal a kedy to nabralo profesionálny rozmer?

Prvé veci som napísal na prelome tisícročia. Vtedy rap ešte nepočúvalo veľa ľudí a netočili sa v ňom toľké peniaze. Na lepšiu úroveň sa to dostalo, keď sme začali fungovať ako Gramo Rokkaz. Od založenia vydavateľstva Gramo Rokkaz v roku 2007 sme nahrávali v profesionálnejších podmienkach, bolo viac koncertov a celé sa to rozbehlo.

„Inak sa pracuje sólo a inak sa pracuje v tímeSólo je vývoj jednotlivca.

Okrem albumov s Gramo Rokkaz máš na konte aj 3 sólové projekty. Je to tak, že interpret časom dozrie natoľko, že má potrebu vyjadriť sa sám? Alebo si len nemal dosť priestoru ako jeden zo šiestich raperov GR?

Inak sa pracuje sólo a inak sa pracuje v tíme. V tíme sa musíš prispôsobovať, máš tam svoj podiel, ale nezhodnete sa na všetkých veciach. Keď človek robí sám, má voľnú ruku vo všetkom. Ako ste povedali, sólo je vývoj jednotlivca. Človek sa potrebuje vyjadriť a po všetkých kompromisoch chce spraviť niečo len podľa seba.

V skladbe „Profi hejter“ sa s poriadnou dávkou sarkazmu vyjadruješ k situácii na našej scéne. Je tu zopár mien, ktoré majú ego väčšie ako talent. Dokážeš sa kvôli tomu rozčúliť alebo to naozaj berieš s nadhľadom?

„Netreba sa brať príliš vážne.“

Keď som začínal, nebol YouTube, nemal som internet. Teraz to nováčikovia majú ľahšie. Nahrajú prvú vec a myslia si, že môžu nahrať celý album. Potom sú strašne prekvapení keď  im poviem, že od napísania môjho prvého textu po nahrávanie ubehlo asi 6 rokov. Myslím si, že problém je práve v možnostiach, ktoré majú. Kvôli nim si hudbu nevážia, tak ako sme si ju vážili my. Teraz má každý všetko pod nosom, môže si všetko stiahnuť. My sme mali pár kaziet, ktoré sme si medzi sebou požičiavali. Preto sme k hudbe pristupovali inak. Dnes chce mať každý všetko strašne rýchlo. Namiesto toho, aby ľudia šli po schodoch, chcú ísť výťahom. Potom to skončí tak, že po prvom neúspechu majú pocit, že to za to nestojí. Ten žáner, ktorý sa teraz robí, nepovažujem za rap, ale skôr za nejakú hudobnú odnož s prvkami rapu. Chalani vyplnili dieru na našej scéne, ale prajem im to. Keď majú fanúšikov a majú to pre koho robiť,  nech sa páči. U niektorých mám pocit, že po roku, čo sú tu, by mohli mať viac pokory, ale myslím si, že je to o osobnosti. Keď niekto nemá nič a v priebehu roka vystrelí raketovým spôsobom, môže to byť pre osobnosť človeka dosť ťažké. Čo sa týka skladby „Profi hejter“, vždy poviem, čo mi nesedí. Keď sa niekto chce uraziť, tak sa urazí, keď má nadhľad, tak to zoberie. Rovnako ako ja, netreba sa brať príliš vážne.

Toto leto sa ti na festivale Hip hop žije podarilo niečo výnimočné. Na jednom stagei si zažiaril so svetoznámym raperom Redmanom. Určite to pre teba, ako interpreta ale aj fanúšika, veľa znamenalo. Ako sa to celé „zomlelo“?

Celé sa to udialo veľmi rýchlo. Redman do poslednej skladby zháňal niekoho, kto v nej zastúpi Method Mana. Na koncertoch to zvykne odspievať dav. Ten, kto to videl vie, že naše publikum sa nechytalo. Normálne ma to štvalo. Redman vravel, že nič podobné sa mu ešte nestalo. Spýtal sa, či je v dave niekto, kto si na to trúfa. Kamaráti ma hneď začali „hecovať“, keďže vedeli, že text ovládam. Zrazu som sa ocitol na pódiu a došlo mi, že už nie je cesty späť. Bolo to neuveriteľné. Redman bol veľmi empatický, určite na to rád spomínam

„Namiesto toho, aby ľudia šli po schodoch, chcú ísť výťahom. Potom to skončí tak, že po prvom neúspechu majú pocit, že to za to nestojí.“

Keď je človek populárny, ľudia ho sledujú ale radšej kritizujú, než chvália. Čo by si poradil našim študentom, ktorým strach z kritiky a nedostatočné sebavedomie bránia v ceste za svojím snom?

V prvom rade treba kritiku prijímať, zobrať si z nej to dobré. Rozoznávať, čo je normálna, konštruktívna kritika a čo je závisť. Určite sa jej netreba báť, pretože posúva vpred. Každý, kto s niečím začína, musí počítať s tým, že nebude úspešný hneď zajtra, ani o rok, možno ani o 5 rokov. Keď pri tom vytrvá, dá do toho srdiečko (smiech) a nie je úplný antitalent, musí sa mu to nejako vrátiť. Ale je to individuálne. Niekto do toho dáva všetko, no nie je mu to dané. Niekto má naopak viac talentu a stačí mu robiť menej. Je to tak pri všetkom. Pri rape, športe aj práci. Musíš mať najmä dostatočnú sebareflexiu. Keď je človek inteligentný, zistí, či na to má a vie sa s tým zmieriť.

Profil: Anton Suchota (29) vyštudoval masmediálnu komunikáciu na FMK UCM v Trnave. Počas štúdia robil technika v rádiu Aetter. Ako raper vystupuje pod pseudonymom Tono S. Je členom skupiny GR TEAM, ktorá je súčasťou nezávislého slovenského vydavateľstva Gramo Rokkaz. Okrem spoločných albumov má na svojom konte aj sólové projekty Univerzálny hráč, Návraty a Fíčuringy. Svojich fanúšikov si získal najmä sofistikovanými textami s dávkou humoru a irónie.

Autor: Veronika Moravčíková, Dominik Chňapek
Foto: Simona Beňová, Enrik Mystika
Edit.: Simona Mičová

Vo svojej kariére, ktorú začal už počas štúdia, balansuje medzi žurnalistikou a PR. Okrem práce v rozhlasovom a televíznom spravodajstve si stihol vyskúšať hovorcovanie pre dva kolosy z finančného a kultúrneho odboru. Tvrdí, že bez pokory a úsmevu to nepôjde. O svojom štúdiu a kariére nám porozprával hovorca poisťovne Allianz – SP ARTUR ŠTURMANKIN.

Na čo najradšej spomínaš z čias FMK?

Na univerzitu spomínam relatívne často. Som v kontakte s vyučujúcimi aj s bývalými spolužiakmi. Internát na Herdu, kino Oko, ústavné právo, nekonečná cesta na Skladovú, vlaky do Bratislavy. Pod vedením Tibora Huszára a Jozefa Sedláka som sa venoval fotografii, vymýšľali pre nás projekty, fotili sme na výstavy, do knihy. Chodili sme do galérky, na koncerty, na pivo.

Keď sme pri vyučujúcich a spolužiakoch, ostalo to len pri súkromných kontaktoch alebo ich plnohodnotne využívaš aj pri svojej práci?

Sú skôr pracovné. Vyučujúci zo školy ma viedli aj počas moderátorskej práce a spolužiaci, ktorí pracujú ako redaktori v televízii či rádiu, za mnou chodia nahrávať vyjadrenia bežne. Vždy je to veľmi príjemné a robí sa mi s nimi oveľa lepšie ako s „cudzími“. Tvrdenie, že kontakty zo školy sa ti raz zídu, teda naozaj nie je len frázou.

Prečo si si vybral práve túto školu? Naplnila tvoje očakávania, čo sa týka pripravenosti pre prax?

Vždy ma bavilo písať, hrať sa so slovami, formulovať myšlienky po svojom. FMK som videl ako nielen odbornú, ale aj modernú školu, a to sa mi potvrdilo. Kľúčovým bol pre mňa výber predmetov, ktoré ma profilovali a tiež pohľad odborníkov z praxe. No nebol som si celkom istý, či ma viac láka novinárčina alebo PR. A vlastne som to stále celkom nezistil.

„Na kauze Krásna Hôrka som sa učil, čo je to krízové PR.”

Ešte počas školy si začal pracovať v Zelenej vlne RTVS. Bola to tvoja prvá mediálna skúsenosť? V čom ti to pomohlo?

Áno, bola to prvá vážnejšia skúsenosť. Vážim si RTVS ako médium. V Zelenej vlne som bol 5 rokov, takmer od jej začiatku. Naučila ma, ako sa vyjadrovať spravodajsky a zároveň ľudsky. Dopravné správy majú výhodu v tom, že ľuďom pomáhajú. Poslucháči nám volali väčšinou vtedy, keď boli v tiesni. Za tie roky sme si vypočuli všeličo. V rozhlasovom prejave som bol začiatočník, no správy každú polhodinu počas 12-hodinovej služby mi za tých 5 rokov pomohli nájsť svoj vlastný prejav. Počúvanosť Rádia Slovensko zároveň slúži ako promo pre jeho redaktorov. Bola to výborná skúsenosť.

Po absolvovaní FMK si pracoval na PR oddelení v Slovenskom národnom múzeu. V tom čase médiá intenzívne riešili kauzu vyhorenia hradu Krásna Hôrka. Podarilo sa ti vtedy ustáť mediálny tlak?

A musíš sa pýtať práve na Krásnu Hôrku? (smiech)

"Na televízii ma najviac bavila práca s hlasovou pedagogičkou."

Prečo nie?

Práca v kultúre je parádna. Spoznal som zaujímavých ľudí, vedcov, kunsthistorikov, umelcov. Je príjemné verejnosť informovať o výstavách, podujatiach a historických zbierkach. Požiar na Krásnej Hôrke bol pre zamestnancov SNM oveľa citlivejšou záležitosťou ako pre ostatných. Mediálny kolotoč, ktorý sa spustil potom, nám dal všetkým zabrať. Na ukážkovom príklade som sa teda učil, čo je to krízové PR.

„Rozhlasové prostredie je oveľa priateľskejšie ako televízia.”

Potom si odišiel moderovať správy do TA3. Televízia je však úplne odlišné prostredie ako rozhlas alebo múzeum. Ako si sa s týmto prechodom popasoval?

Rozhlasové prostredie je omnoho priateľskejšie, to je pravda. Moderovať spravodajstvo v celoštátnom živom vysielaní bolo pre mňa jedným z cieľov. A som rád, že už to mám odškrtnuté. Táto práca mi pomohla v mnohých veciach a aj v tom, aby som zistil, že mi viac vyhovuje štandardná pracovná zmluva, pracovný čas, menej tlaku a posudzovania. Nedá sa tomu vyhnúť nikde, ale v súčasnej práci sa mi pôda pod nohami zdá byť oveľa pevnejšia.

"Podpis z roku 2011 ešte na Skladovej nevybledol."

Mnohí ľudia vnímajú moderátorov spravodajstva ako bezhlavých čítačov textu, ktorí len prečítajú text z čítačky a idú domov. Aký je tvoj názor na takéto moderátorstvo? Nebola práca v múzeu predsa len kreatívnejšia?

Kreatívnejšia určite áno, práca moderátora však rozhodne jednoduchá nie je. Je tam stres zo živého vysielania. Brebty, intonácia, dôraz, mimika a pri tom všetkom treba ostať človekom. Ako hovorí pani Bugošová, moderátor má smrdieť človečinou. Paradoxné je, že v televízii sa mi najviac páčila práca s hlasovou pedagogičkou. Jej rady využívam každý deň.

Napokon si skončil v Allianzi – SP. Ako si sa dostal k tejto práci? Aké je to pracovať pre takú veľkú firmu?

Allianz je veľká vec, pre mňa doteraz najväčšia. Vystupovať za značku s takou históriu, tradíciou a kvalitou je obrovská zodpovednosť. K práci som sa dostal, verte či nie, cez Profesiu. Každým kolom, cez ktoré som vo výberku prešiel, som si začínal viac uvedomovať, pred čím vlastne stojím. Všetko bolo úplne nové. Finančný sektor, dynamika, každodenná komunikácia v angličtine, intenzita komunikácie s novinármi, ale aj mladí ľudia a hľadanie zaujímavých tém v navonok suchej oblasti. Stále sa učím a je to výborná škola.

„Sila poisťovníctva je práve v témach, súvisí totiž so všetkým.”

Náplň tvojej práce spočíva aj vo vymýšľaní takých textov a správ, ktorých sa chytí čo najviac médií. Je jednoduché vymyslieť dostatočne atraktívne témy? Akých tém sa médiá najviac chytajú?

Sila poisťovníctva je práve v témach, súvisí totiž so všetkým. Najzaujímavejšie sú spotrebiteľské témy, ktoré riešia ľudia každodenne, a samozrejme čísla. Počet dopravných nehôd, vyčíslenie škôd alebo doba vyplatenia odškodného. Snažíme sa písať pútavo, vtipne a vymyslieť sa dá naozaj hocičo. Úspešné boli témy typu ako upevniť psa v aute, ako si zabezpečiť byt či ako riešiť žalúdočné problémy na dovolenke. Nikdy by som neveril, že poisťovníctvo sa mi bude zdať zaujímavé.

"V relácii Dobré ráno v TV JOJ."

Spomenieš si na nejaké konkrétne kuriozity?

Novinári sa často pýtajú na kuriózne udalosti, až toľko sa ich však nedeje. Mali sme hlásený pád prasaťa na človeka v mäsokombináte, výbuch v domácnosti nám klient nahlásil následkom vystrelenia zátky z burčiaka. Úraz nám zas nahlásil aj dovolenkár, na ktorom pristál parašutista.

Máš z radov hovorcov nejaký vzor?

Je klišé povedať, že svoju šéfku? Šéfka (Lucia Muthová, pozn. redakcie) pracuje na svojej pozícii už viac ako 15 rokov, dvakrát po sebe získala cenu Hovorca roka, je pedant a veľký profesionál, v jazyku aj odbore. Ale čo je najdôležitejšie, je ľudská, chápavá a veľká pohoďáčka.

Čo bolo doteraz pre teba v práci najnáročnejšie?

Uplynulé leto. Na pozícii som bol len štvrťroka a prišli povodne, vytopené domy, strhnuté strechy, zničené autá. Neskôr skrachovaná cestovka a beznádejní turisti v Bulharsku alebo požiar pri Vincovom lese, kde zhorelo takmer 60 áut. Telefón zvonil stále.

„Dôležitá je pokora, slušnosť, empatia a úsmev.”

"Pri preberaní cien za najlepšie komunikujúcu poisťovňu roka 2014."

Hovorca by mal vraj byť nonstop k dispozícii na telefóne. Platí to aj v tvojom prípade?

Áno, je pravda, že telefón si nevypínam nikdy. Zvykol som si a neprekáža mi to. Väčšina novinárov je však taktná a rešpektuje právo na súkromie.

Musí hovorca vždy vedieť odpovedať na každú otázku?

Nemusí, ale tým, čo povie, si naozaj musí byť istý.

Vyskytli sa aj negatívne skúsenosti s novinármi?

Stalo sa mi to len raz, keď som pre príklad použil konkrétny časový údaj. Redaktorka sa ho chytila a ako reálny ho dokonca uviedla v headline správy. Išlo našťastie o web, na moju žiadosť ho neskôr zmenila. Odvtedy si však dávam ešte väčší pozor na to, čo poviem a žiadne príklady radšej neuvádzam (smiech).

Čo by si odporučil študentom FMK, aby sa po absolvovaní nestratili na mediálnom trhu práce?

Prax, hoci aj neplatenú prácu v médiu. Pracovné skúsenosti sú veľmi dôležité. Okrem toho je potrebná pokora, slušnosť, empatia a úsmev.

ARTUR ŠTURMANKIN (29)

absolvoval FMK, odbor masmediálna komunikácia v roku 2011. Svoju kariéru začal v dopravných správach Slovenského rozhlasu už počas štúdia. Po jeho skončení pracoval ako hovorca v Slovenskom národnom múzeu. Neskôr moderoval správy v televízii TA3. Moderátorskú stoličku vymenil za hovorcovskú v najväčšej slovenskej poisťovni.

 

Autor: Ivan Paško

Foto: archív Artura Šturmankina

Meno JURAJ KONÍK je pre tých, ktorí sa zaujímajú o náš časopis, určite dobre známe. Nielenže študoval na FMK, ale niekoľko rokov sa podieľal aj na tvorbe atteliéru, dokonca na pozícii šéfredaktora. My sme sa ho boli opýtať, ako si na toto obdobie svojho života pamätá a či spomína na študentský život v dobrom.

2.

Naši čitatelia určite dobre vedia, že si v časopise pôsobil ako šéfredaktor. V akom období a koľko rokov to presne bolo? Pamätáš si vôbec ešte na svoje „atteliérovké prvotiny“?
Pri vzniku časopisu atteliér som sa hneď stal jeho editorom. O necelý rok potom šéfredaktorom. Taká rýchla kariéra to bola. V prvom prípade som sa proste prihlásil, v tom druhom som časopis prebral, keď už to moju predchodkyňu nebavilo. A v demokratickom hlasovaní ma potom potvrdili. Tuším demokratickom. Na dátumy a termíny dobrú pamäť nemám, určite by o nich vedela skôr povedať Júlia Kováčová, ktorá časopis vymyslela a od samého začiatku bez nej nevyšla ani bodka. Neskôr sme už s mojim zástupcom, Martinom Panákom, časopis robili najmä podľa seba. Júliine rady sme vždy radi vypočuli a väčšinou aj počúvli. Je to už dávno, ale našiel som si, že šéfredaktorom som bol už na súťaži Štúrovo pero 2005, kde sme s časopisom vyhrali. Potom myslím ešte dvakrát. Na moje prvé texty v atteliéri si už radšej nepamätám, myslím, že za to nestáli. Dôležité skôr bolo, že sa nám podarilo od akože časopisu tlačenom čiernobielo na A3-ky prísť až k profesionálnej tlači, na ktorú sme si sami vybavili peniaze od sponzorov. Aj obsah sa postupne zlepšoval.

„Dôležité skôr bolo, že sa nám podarilo od akože časopisu tlačenom čiernobielo na A3-ky prísť až k profesionálnej tlači.“

Dostal sa ti do rúk po ukončení FMK aj nejaký výtlačok Atteliéru, ktorý už pochopiteľne nevyšiel pod tvojou taktovkou? Vedel by si zhodnotiť, či sa náš časopis zhoršil, zlepšil alebo zostal na podobnej úrovni?
Často som o časopise komunikoval s mojou nástupkyňou Katkou Rosinovou, trošku potom ešte s Martinou Harvanovou. Myslím, že dievčenské vedenie časopisu výrazne prospelo. Dokonca napriek zlepšujúcim sa iným časopisom ste párkrát získali v súťažiach aj prvé miesto. Hoci, to ešte o kvalite nič hovoriť nemusí. A s Júliou sme stále v kontakte. Pravidelne raz za rok sa vidíme a pohádame sa o bulvári. To je super. Alebo sa aj nepohádame. Aktuálnu podobu časopisu nepoznám, možno aj preto, že vám už nejaký čas nefunguje web.

„Už v atteliéri som však zistil, že ak chcete noviny robiť poctivo, žerie to neskutočne veľa času.“

Ako ti pôsobenie v Atteliéri pomohlo v tvojom zamestnaní? Môžeš povedať, že ťa práca v časopise prakticky pripravila do sveta novinárskeho priemyslu?
Naozaj som sa naučil, ako fungujú médiá, až v naozajstných médiách TA3 a SME. Už v atteliéri som však zistil, že ak chcete noviny robiť poctivo, žerie to neskutočne veľa času. Super škola bolo aj keď sme si sami zháňali peniaze. A aj keď to možno nebolo vidno na kritických článkoch o škole, mali sme tým pádom veľkú mieru nezávislosti na škole. Keby som bol v atteliéri s terajšími skúsenosťami, kritickejšie by som písal o slovenskom školstve a aj vašej škole.
Spomínaš na svoje študentské roky v dobrom? Nechýba ti FMK niekedy?
Táto otázka je horšia, ako keby ste sa ma pýtali na plány do budúcnosti.(smiech) Musím odpovedať? Na nič zmysluplné sa nezmôžem. Chýbajú mi študentské časy a aj niektorí ľudia z fakulty. Boli to pekné časy.

„Štúdium na FMK pomôže pripraviť sa na médiá iba tým, ktorí to naozaj chcú a pracujú už počas školy buď v dospeláckych médiách alebo aspoň v tých modelových na školách.“

Podľa posledných informácií, ktoré o tebe máme, pracuješ ako editor domáceho spravodajstva v denníku SME. Mohol by si našim čitateľom aspoň trocha priblížiť, ako vyzerá tvoj typický pracovný deň a čo je náplňou práce editora?
Máte dobré zdroje. V SME som od roku 2006, editor spravodajstva od roku 2008. Posledné takmer tri roky som aj šéfom oddelenia Bratislava. V práci bývam do večera a zatiaľ ma to ešte baví. Ak by ste nevedeli, čo robí editor, tak má na starosti konkrétne články a strany, s redaktorom sa snaží ich vymyslieť čo najlepšie a keď je nejaký „prúser“, tak je zväčša ten zodpovedný. A vedúci oddelenia Bratislava šéfuje menšiemu tímu ľudí, robí s nimi noviny, web a prílohu o Bratislave a stará sa o ich blaho a blaho mesta.
Aké máš plány do budúcnosti? Nikdy si nepremýšľal napríklad nad odchodom do zahraničia?
Plány teraz neodkryjem. Keď som ešte ako študent robil rozhovor s vtedy ešte novinárom Danielom Krajcerom, hovoril, že politike nepovie vopred nie. Ja nie som ten typ.
V poslednej otázke buďme predsa len trocha kritický. Všetkých našich študentov by určite zaujímalo, či si myslíš, že štúdium na našej škole je dobrý odrazový mostík pre budúcu prácu v médiách. Myslím si, že ako absolvent a úspešný človek z praxe si určite na túto otázku kompetentný odpovedať.
Buďte kritickí, to určite. Pomôžete tým sebe aj okoliu. Štúdium na FMK pomôže pripraviť sa na médiá iba tým, ktorí to naozaj chcú a pracujú už počas školy buď v dospeláckych médiách alebo aspoň v tých modelových na školách. Ak nechcete nič dosiahnuť, stačí, ak nebudete robiť nič. Aký krásny život.

Profil: JURAJ KONÍK vyštudoval Fakultu masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Ešte počas štúdia bol šéfredaktorom univerzitného časopisu Atteliér, ktorý dvakrát po sebe vyhral v súťaži o najlepší vysokoškolský časopis na Slovensku. V roku 2005 pracoval v ekonomickej redakcii denníka Pravda. V roku 2006 nastúpil do domácej redakcie televízie TA3 odkiaľ po takmer dvoch rokoch po zrelej úvahe odišiel. Od marca 2008 pracuje v denníku SME, kde momentálne pracuje ako editor domáceho spravodajstva.

Lenka Molnárová

Už ako stredoškolák pričuchol k práci v médiách. Lákala ho športová žurnalistika, no dnes sa venuje ekonomickým témam v televízii TA3. O tom či FMK dokáže pripraviť na prax, a či je práca v spravodajskej televízii náročnejšia ako v inej, sme sa porozprávali s absolventom DANIELOM HORŇÁKOM.

V súčasnosti pracujete ako spravodajca televízie TA3 a robíte živé vstupy z parlamentu. Vždy ste sa zaujímali o politiku?
Živé vstupy z parlamentu sú okrajovou súčasťou mojej práce. Ako reportér a moderátor sa dlhodobo venujem ekonomickým témam, takže do parlamentu zamierim väčšinou len vtedy, keď sú na programe zákony ekonomického charakteru. Samozrejme, na tejto úrovni býva už ekonomika veľmi úzko spojená s politikou, takže striktne sa to nedá oddeliť. Osobne mi je však stále bližšia ekonomická podstata a dôsledky zákonov, ako politické divadlo okolo toho.
Vo voľnom čase sa venujete turistike a cyklistike. Zostáva vám na to popri práci toľko času, koľko by ste chceli?
Na koníčky mám čas aspoň v takej miere, ako to považujem za nevyhnutné. Samozrejme, keby bolo na mne, pracovný týždeň by mohol byť o deň kratší.

01

Neťahalo vás to skôr k športovej žurnalistike?
Ešte počas strednej školy som začínal ako elév v denníku Šport na hokejovom oddelení. Po čase som však zistil, že akokoľvek som mal šport rád, byť v ňom „namočený“ aj pracovne, od rána do večera, je príliš. Hokej už nebol pre mňa takým relaxom ako dovtedy. Preto to už radšej s novinárčinou pri cyklistike nebudem skúšať.
Je tempo v spravodajskej televízii vyššie? Aká je vaša pracovná doba?
Myslím, že už žiadne médium na Slovensku nefunguje štýlom, že má večer len jeden spravodajský výstup. Televízie zaradili spravodajstvo aj do obedňajších a popoludňajších blokov, printové médiá reagujú pohotovejšie na udalosti cez web. Z tohto pohľadu sa rozdiel medzi prácou novinára v spravodajskej a inej komerčnej televízii zmenšil. Avšak predsa, u nás štartuje spravodajský blok v podstate každú polhodinu alebo hodinu, takže pri mnohých, najmä mimoriadnych udalostiach, sú nároky na rýchlosť spracovania vyššie. Pracovná doba je rôzna. Sú dni v lete, kedy nie je čo robiť, a potom prídu voľby alebo povodne, keď sme v práci nonstop.

,,Keď sú voľby alebo povodne, sme v práci nonstop.“

V čom je práca redaktora v spravodajskej televízii namáhavejšia?
V porovnaní s prácou redaktora v inej televízii najmä v schopnosti rýchlo zareagovať a spracovať informáciu. Keď sa stane mimoriadna udalosť, informáciu chceme dať do vysielania do pár minút a následne ju stále „nabaľovať“. V tom je rozdiel. Ak máte na spracovanie niekoľko hodín, redaktorská práca vyzerá úplne inak. Možno častejšie ako inde využívame formáty „LIVE“ – či už živé vstupy z terénu, alebo rozhovory v štúdiu. To je takisto vec, ktorá si vyžaduje iné zručnosti ako klasická príprava reportáže.
Sledujete spätne svoje výstupy v televízii?
Svoje reportáže a relácie po večeroch nepozerám, skôr počúvam, čo o nich hovoria iní.
Kto je vašim najväčším kritikom?
Nikto konkrétny. Občas mi niečo povie rodina, priatelia, kolegovia, známi alebo diváci. Každý podnet si cením.
Myslíte si, že ľudia v médiách potrebujú spätnú väzbu na svoju prácu? Od koho si ju najviac ceníte? Od profesionálov či od bežných občanov?
Spätná väzba je najdôležitejšia, bez nej človek nevie správne posúdiť, kde sa nachádza, čo robí zle, v čom sa môže zlepšiť. Spätnú väzbu si cením od ľudí, ktorí mi imponujú z odbornej stránky, ale takisto aj od „laikov“. Tí majú často dobré postrehy k veciam, ktoré ľudia z odboru prehliadajú.

,,Študent vysokej školy nemá pasívne sedieť a čakať, čo ho naučia.“

FMK ste skončili v roku 2007 . Dokázala vás táto škola plnohodnotne pripraviť na prax v médiách?
Myslím, že áno. Vysoká škola nie je inštitúcia, kde má človek pasívne sedieť a čakať, čo ho naučia. Na FMK som si našiel cestu ku kvalitným odborníkom, literatúre i možnostiam praxe. Škola mi teda dala dobrý teoretický základ a umožnila mi aj niekoľko rokov pracovať v rôznych typoch médií. Takisto som sa cez Erasmus dostal na Danish School of Journalism v Dánsku, čo bola úžasná skúsenosť.

02

Ste doteraz v pracovnom kontakte s niekým z fakulty alebo so svojimi bývalými spolužiakmi?
Pre prácu a cestovanie som štúdium po „bakalárovi“ na rok prerušil a „magistra“ dokončil s iným ročníkom, takže mám dvojnásobné množstvo spolužiakov. S mnohými sa stretávam, pracovne či súkromne.
Myslíte si, že slovenský mediálny trh v súčasnosti dokáže poskytnúť uplatnenie pre toľko absolventov, koľko ich naše školy ročne ,,vyprodukujú“?
Neviem, koľko absolventov príde ročne na trh, ani koľko je celkovo pracovných pozícií, takže nechcem len tak strieľať od boku. Avšak moji spolužiaci, s ktorými som v kontakte, sa na trhu uplatnili.
Pracovali ste v regionálnej televízii TV Pohoda. Myslíte si, že prax v menších médiách je pred nástupom do celoslovenského média nutnosťou? Kedy by podľa vás študenti masmediálnej komunikácie mali začať pracovať?
Podľa mňa to je nevyhnutné. Ak by som mal slovenským vysokým školám, nielen FMK, niečo vytknúť, je to nedostatok kvalitnej praxe. Len keď človek reálne musí urobiť reportáž, fotografiu či film, zistí, o čom to je. Na margo toho, na škole v Dánsku sme mali v pondelok teóriu a od utorka do piatku sme natáčali a strihali reportáže. Výsledok bol nielen ten, že sme sa toho reálne naučili oveľa viac, ale že sme si sami vo voľnom čase začali študovať teóriu a diskutovať o tom, čo a ako robiť. Keďže toto na našich školách stále vo veľkej miere chýba, prax v médiách je podľa mňa nevyhnutná. A pre študentov sú regionálne médiá ideálne. Nie je tam až také veľké tempo či nároky na kvalitu.

“ Snažím sa dosiahnuť rovnováhu medzi prácou a rodinou.“

Keby ste mohli vrátiť čas, opäť by ste si podali prihlášku na FMK?
Keďže neviem po dánsky, asi áno.
Ak by ste prestali pracovať v TA3, kam by ste si poslali životopis?
To by záležalo na tom, prečo by som tu prestal pracovať.
Viete si predstaviť prácu aj v zahraničnom mediálnom prostredí?
V teoretickej rovine áno. Keďže som rodinne založený, prakticky už asi nie.

04

O žurnalistoch sa hovorí, že kvôli ich časovo náročnej práci im krachujú vzťahy a rozpadajú sa rodiny. Aj vám občas manželka pripomenie, že by ste sa doma mohli zastaviť aj častejšie?
Z predchádzajúcej odpovede to je asi jasné. Keby mi nefungovali vzťahy s rodinou, nedokázal by som riadne fungovať ani po pracovnej stránke. Snažím sa preto dosiahnuť rovnováhu medzi prácou a rodinou.

Daniel Horňák (31) pochádza z Nového Mesta nad Váhom a FMK úspešne ukončil v roku 2007. Už ako stredoškolák začínal v denníku Šport a pracoval aj v novomestskej TV Pohoda. Počas vysokoškolského štúdia absolvoval semester na Danish school of Journalism so zameraním na televíznu žurnalistiku. Do spravodajskej televízie TA3 nastúpil už v roku 2008.

Pred pár týždňami sme sa zúčastnili konferencie Marketing Identity 2014. Najzaujímavejšou časťou bola opäť panelová diskusia. Jedným z diskutérov bol aj Juraj Kováč, creative team leader reklamnej agentúry This Is Locco a zároveň absolvent FMK. Stretli sme sa s ním napoludnie v Bratislavskej meštianskej pivárni, kde si zaspomínal na študentské časy, porozprával niečo o svojej práci, ale aj o tom, čo chýba absolventom.

juraj_kovac_profil

Prečo práve FMK? Bola to tvoja prvá voľba?
Bol som prijatý aj na právo a rozmýšľal som, čo so životom. Nakoniec padlo rozhodnutie, že sa mi nechce desať rokov študovať (smiech). Vždy ma to viac ťahalo k reklame a ku kreativite.
Takže prednosť dostal marketing pred právom. To sa nevidí často. Na druhej strane chápem, že právo nie je ľahká škola.
Nebolo to o tom, či je ľahká alebo ťažká. Skôr išlo o ten kravaťácky štýl, ktorý nasleduje potom a nie je mi až taký blízky, ako to naše vysedávanie v tulivakoch (smiech).

“Čo sa dalo odfláknuť to som odflákol, ale keď som našiel hodinu, ktorá ma vyslovene bavila, tak som na tom zamakal.”

To máme všetci radi. Aký si bol študent?
Ako som hovoril už na konferencii, nebol som práve ukážkový študent. Čo sa dalo odfláknuť to som odflákol, ale keď som našiel hodinu, ktorá ma vyslovene bavila, tak som na tom zamakal. Nebol problém robiť do noci. Boli to také praktické veci s Ivanom Kasajom alebo Arturom Bobovnickým, ktorý nám dával case studies. Narozdiel od Všeobecnej ekonomickej teórie, ktorá nebola mojou šálkou kávy.
Myslím, že tak to funguje u niektorých študentov, respektíve u tých, ktorých škola aj baví, čo sa nevidí často.
O tom sa strhla konverzácia aj na konferencii, že študentom chýba motivácia.
Myslím si, že tam tá motivácia je, len sa im nechce.
Potom je to asi na jednotlivých pedagógoch, aby to z nich nejakým spôsobom vybičovali a zapálili to v nich. Mám pocit, že veľa študentov chodí na výšku a pritom sa iba opíjaju, neriešia vôbec nič. Potom sa akosi zo školy “vyfľusnú” a zistia, že všetci chcú, aby mali nejakú prax, aby mali nejaké portfólio, aby už niečo robili a tam je ten problém. Preto je podľa mňa najdôležitejšie, aby tie decká robili buď priamo na škole vrámci školských aktivít alebo začali pracovať.
FMK toho ponúka pre študentov dosť, aby sa tam človek realizoval.
Súhlasím.

“Mám pocit, že veľa študentov chodí na výšku a pritom sa iba opíjaju, neriešia vôbec nič.”

Na čo najradšej spomínaš na FMK?
Na ľudí, ktorí tam chodili. Myslím, že my sme sa ako ročník stretli vcelku taký silný tím a našli sme si tam takú partiu, s ktorou fungujeme aj teraz. Pred dvomi mesiacmi sme boli tak, že ja s Klemom, ktorý teraz aj učí na FMK, aj s ďalšími našimi spolužiakmi sme sa stretli úplne mimo školy päť rokov ako sme všetci skončili a stále si máme čo povedať a každý robí niečo v tom marketingu. Ďalej sú to všetky tie školské akcie čo boli ako majáles, beánie a tá school spirit, ktorú má FMK.
Presne to som chcel povedať, že tá škola má toho ducha. Nie nadarmo sa hovorí, že sme jedna veľká rodina. Netýka sa to len študentov, ktorých spoznáš aj z iných ročníkov a odborov, ale aj doktorandov. Na iných školách si musia niečo dokazovať a tváriť sa dôležito ale tí naši to nemajú za potrebu.
Tak by to aj malo byť, aj keď je to možno dané brandžou. Právnici musia byť fair and square a títo ľudia sú otvorenejší, kreatívnejší, radšej komunikujú a získavajú nové pohľady na svet. Vlastne aj študenti dajú doktorandom veľmi veľa, nový pohľad, nový prístup, udržujú ich v trendoch istým spôsobom, minimálne v tej komunikácií.

“Snažíme sa o prepojenie online a offline reklamy.”

Teraz pracuješ ako creative team leader v agentúre This Is Locco. V čom spočíva tvoja práca?
Mám na starosti vedenie celého kreatívneho tímu. Takisto robím idea makeing, copywriting a všetky tieto slovné záležitosti. Prebieha to takto: príde nám zadanie, sadnem si s kopíkmi, vymyslíme, čo sa má robiť, a potom sa stretneme s arťákmi, pozrieme sa akým spôsobom by sa to dalo buď nakresliť alebo urobiť po vizuánej stránke. Potom musím dať pozor, aby bola robota rozdelená tak, aby sa všetko stíhalo a aby mal ten výstup takú kvalitu, akú má mať.

Jpeg

Čím je špecifická reklamná agentúra, v ktorej pracuješ?
Hovoríme, že sme prvá crossline agentúra. Veríme v to, že sa reklama nedelí na ATL, čo sú klasické printy, televízie a rádiá, a BTL, čo často bývajú online-y, ale že keď je jedna dobrá idea, dobrá stratégia, tak to musí fungovať aj tam, aj tam, aj tam. Hľadáme také nápady, ktoré sú univerzálne funkčné. Náš tím je vystavaný z ľudí, ktorí robili v rôznych digitálnych agentúrach alebo ako online-oví freelanceri, z ľudí, ktorí majú roky za sebou vo veľkých agentúrach ako Istropolitana alebo Wiktor Leo Burnett. Je to teda nehomogénna zmes ľudí, ale práve v takýchto tímoch vie vzniknúť dobrá chémia a vznikajú také nápady, ktoré v iných agentúrach nevzniknú. Snažíme sa o prepojenie online a offline reklamy. Pred pár rokmi sa totiž v reklamnom svete stalo, že boli veľké agentúry, ktoré robili napríklad T-Mobile spoty, printy a tak alebo Orange, teda obrovských klientov a robili im ATL-ká. Popritom začal byť stále silnejší internet, čiže začali vznikať malé štúdiá, ktoré sa zameriavali iba na internet. Trendom sa stalo, že veľká ATL-ková agentúra vytvorila dcérsku spoločnosť, ktorej zadávala tie digitálne veci. Postupne sa to mení na to, že aj z tých digitálnych dcér sa stávajú full servis agentúry, ktoré zvládajú oboje. Jeden z našich zakladateľov Tomáš Rosputinský, mimochodom tiež absolvent FMK, robil v Zaraguze, čo je vlastne digitálna sféra Istropolitany a predtým robil v samotnej Istropolitane. Mal teda skúsenosti aj odtiaľ, aj odtiaľ a vedel porovnať tie dva svety a skombinovať ich.

“Zaujalo ma na tom, že to bola mladá, dravá agentúra. Keď som tam prišiel bolo tam sedem ľudí, teraz, o rok a pol neskôr, nás je asi 27.”

Ako si sa dostal do This Is Locco?
Už počas školy som začal robiť freelance, rôzne webky, grafiku a idey. Potom som chvíľu robil marketing pre mamine interiérové štúdio. Keď som tam pomaly končil, vedel som, že už je tam všetko v poriadku a začína to fungovať ako má, Made By Vaculik, TRIAD a SCR vyhodili, že hľadajú kreatívca. Do všetkých troch som poslal svoje portfólio a životopis a čakal som. Prvý sa ozvali z SCR, išiel som k nim na pohovor, veľmi sme si sadli a chceli ma hneď prijať. Mal som však dohodnuté druhé kolá pohovorov v TRIADE a Made By Vaculik. Kým sme to však zosynchronizovali, musel som povedať SCR či áno alebo nie, takže som tam nakoniec skončil. Pracoval som tam rok a pol tiež na pozícií kreatívneho lídra. Počas práce v SCR-ku ma začali oslovovať aj iní ľudia a nakoniec ma zlomili, aby som išiel do Locca. Zaujalo ma na tom, že to bola mladá, dravá agentúra. Keď som tam prišiel bolo tam sedem ľudí, teraz, o rok a pol neskôr, nás je asi 27.
To znamená, že dopyt po absolventoch marketingu je veľký.
Je, po kvalitných absolventoch je naozaj veľký. Aj my stále hľadáme grafikov a copywriterov, lebo tej roboty je veľa. Hovorí sa, že je veľa reklamných agentúr, ale podľa mňa je klientov trikrát viac.
Čo by si odporučil našim študentom, aby boli kvalitní absolventi?
V prvom rade snažiť sa pochytať čo najviac z praxe, či už sú to rôzne stáže alebo tie case studies, ktoré sa robia na hodine. Keď dostanú zadanie, nech sa nad ním ten človek zamyslí, vypracuje ho podľa seba, dá tam svoj kód alebo niečo také. Keď mi príde na pohovor niekto, kto má v portfóliu pokojne aj školské práce, vidím na tom, ako rozmýšľa. Čiže čo najviac robiť, všímať si kampane, ktoré sa mu páčia a rozmýšľať nad tým prečo a ako fungujú a sledovať ľudí okolo seba. Celá reklama je o tom, že máme niečo, čo chceme dosiahnuť v ľuďoch, niečo, čo si majú myslieť alebo čo chceme aby si mysleli a treba nájsť unikátnu cestu, ako sa k nim dostať. A to je podľa mňa z 90% psychológia, poznať to užívateľské správanie. Jednoducho povedané, treba na sebe makať už počas štúdia.
Čo chýba uchádzačom o miesto, s ktorými robíš pohovory?
Často kontakt s realitou (smiech). Je tam rozkol medzi tým, čo si predstavujú a čo sa reálne robí v reklame. A tak ako sme hovorili aj na konferencii, chýba im kritické myslenie. Napríklad, keď im zadáme urobiť takú hlúposť ako je facebookový status, vyhodia spakruky prvé, čo im napadne a nerozmýšľajú nad tým, či to je vhodné pre klienta, či to niekoho zaujíma a či to pochopí cieľový facebookový užívateľ. Čiže double check toho čo robia. Ocenil by som aj predmet, na ktorom by sa študenti učili, ako sa správne vyjadrovať a ako poskladať argument. V agentúre to totiž funguje tak, že keď príde absolvent, musí najskôr svojmu kreatívnemu nadriadenému predať svoj nápad a už to býva veľakrát problém. Často nevie vysvetliť, čo tým myslel. Nápad síce môže byť úplne super, ale keď ho nevie predať svojmu nadriadenému, tak už tam je problém. Nehovoriac o tom, aký problém by bol predať to klientovi.

“Čo sa týka práva, ktoré sme sa učili, tak som ho nikdy v živote nepoužil.”

Keby si mohol, čo by si zmenil na FMK?
Osobne ma hnevalo neustále presúvanie sa z Herdu na Skladovú.
Aby toho nebolo málo, tak teraz sa vyučuje ešte aj v Jame.
To je “super”. Okrem toho, čo sa týka práva, ktoré sme sa učili, tak som ho nikdy v živote nepoužil. Aj keď som chcel ísť na právo a bolo to pre mňa zaujímavé, považujem to zbytočné pre túto prax.

Juraj Kováč (28)
FMK vyštudoval v roku 2009. Počas školy začal pracovať ako freelancer, neskôr robil marketing pre interiérové štúdio Zirkon. Od apríla 2012 pôsobil ako creative team leader v agentúre SCR Interactive. V apríli roku 2013 začal pracovať v agentúre This Is Locco, kde pôsobí dodnes.

Autor: Ďusi Tamáš
Foto: strategie.sk, autor

Pedantný profesionál, ktorého nikdy nenachytáte nepripraveného. Neklame, nehovorí to, s čím nesúhlasí a otázky novinárov ho neotravujú, pretože si vyskúšal ich prácu. Aj po absolvovaní FMK zostáva verný magente. O svojich začiatkoch a pozadí práce na PR oddelení veľkej spoločnosti nám porozprával hovorca Slovak Telekomu MARTIN VIDAN.

Bežní ľudia si zrejme pod vašou prácou predstavujú poskytovanie odpovedí na otázky novinárov. Čo všetko ďalej obnáša práca hovorcu?
Keď som pred takmer desiatimi rokmi prešiel z médií do sveta PR, boli moje predstavy o práci hovorcu vzdialené realite rovnako ako predstavy väčšiny ľudí, ktorí s korporátnou komunikáciou nemajú žiadnu skúsenosť a vnímajú ju len z pozície diváka, čitateľa alebo  zákazníka. Nie, hovorca nečaká celý deň na telefonát alebo mail od novinára a ak žiadny  nepríde, má deň voľna (smiech). Reaktívna komunikácia je len časťou práce tímu, ktorého som súčasťou. Našou úlohou je predovšetkým aktívne hľadať pozitívne posolstvá a vyberať najvhodnejšiu formu ich odkomunikovania médiám a v konečnom dôsledku zákazníkom i celej laickej a odbornej verejnosti.

Reaktívna komunikácie je len časťou mojej práce
Profesia hovorcu sa pohybuje niekde medzi masmediálnou a marketingovou oblasťou. Myslíte si, ako absolvent FMK, že naša fakulta dokáže plnohodnotne pripraviť na všetky oblasti práce hovorcu?
Vo všeobecnosti platí, že dobrá škola dokáže človeku pomôcť otvoriť veľa dverí. Vďaka štúdiu na FMK nebol vstup do médií a PR pre mňa ničím dramatickým, ale naopak, bol úplne prirodzený a bezproblémový. Na druhej strane, najlepším učiteľom sú samozrejme, ako v  každej brandži, roky skúseností. FMK som vďačný za to, ako nás pripravila na silne  konkurenčný svet médií a komunikácie. Určitú výhodu mali tí moji spolužiaci, ktorí začali pracovať už počas štúdia. Ja som nebol ten prípad – s odstupom času sa mi zdá, že som školu bral až príliš vážne a venoval som jej v podstate všetok svoj čas. Nebolo to správne, ale nenašiel sa nikto, kto by mi to bol vtedy povedal (smiech).
Ako ste sa vlastne dostali k PR a práci pre telekomunikačného operátora?
Po promóciách v roku 2004 som sa uchádzal o miesto redaktora TV Markíza v masívnom všeľudovom výberovom konaní, ktoré vtedy televízia intenzívne promovala. Akoby zázrakom som postupne prešiel všetkými sitami a napokon začal pracovať ako redaktor Televíznych novín. Prostredie komerčnej televízie mi však úplne nevyhovovalo, a tak som sa skoro začal obzerať po iných príležitostiach. Keď som sa začiatkom roku 2005 uchádzal o uvoľnené miesto na tlačovom oddelení vtedajšieho EuroTelu (spoločnosť sa v tom istom roku premenovala na T-Mobile a o 5 rokov neskôr zlúčila s materskou firmou Slovak Telekom, pozn. red.), zavážila v očiach môjho budúceho šéfa nielen škola, ale aj skúsenosti s prácou v médiách. Pre hovorcu vo všeobecnosti je veľkým prínosom, ak má skúsenosť novinára a pozná svet aj z tej druhej strany. Umožní vám to lepšie pochopiť prácu a potreby redaktora, priblížiť sa jeho spôsobu uvažovania a práce s informáciami.

,,Pre hovorcu je veľkým prínosom, ak má skúsenosť novinára.“

Aké vlastnosti musí mať dobrý hovorca?
Ideálny hovorca je empatický, otvorený a komunikatívny extrovert. Mal by poznať súvislosti, históriu a ľudí nielen čo sa trhu, ale aj samotnej firmy týka. Musí tiež vedieť spracúvať, vyhodnocovať a pamätať si pomerne veľké množstvo informácií. Výhodou je vytrvalosť –  ak ste desať rokov hovorcom tej istej firmy, uľahčí vám to mnohé z uvedených vecí.
Máte ako hovorca spoločnosti Slovak Telekom voľnú ruku v tom, čo pustíte do médií alebo vás pred tým zamestnávateľ upozorní na nejaké mantinely, v rámci ktorých sa máte držať?
Tieto mantinely určujú práve ľudia z tímu korporátnej komunikácie, ktorého som súčasťou. Dá sa povedať, že v rámci firmy sme to my, kto stráži čo môže a čo nemôže byť zverejnené. Informácie sa do vonkajšieho sveta pochopiteľne dostávajú aj inými ako PR kanálmi. Aj v takýchto prípadoch musíme ustrážiť, či je možné dané informácie zverejniť a  dohliadnuť, aby boli všetky korektné a neodporovali si navzájom. Vieme tiež, čo je možné povedať novinárovi mimo záznam a pomôcť mu tak lepšie pochopiť konkrétnu tému alebo jej širší kontext. Hranice teda poznáme najlepšie, sami ich totiž definujeme.

Telekomunikačný biznis je plný emócií
Stalo sa vám už niekedy, že ste verejnosti prezradili viac, ako ste mali?
Mne našťastie ešte nie a ani v rámci tímu si na nič podobné nespomínam. Napadá mi snáď len úsmevná príhoda jedného z kolegov, ktorý komunikoval s novým, menej skúseným novinárom. Ten pravdepodobne nevyhodnotil správne, čo to znamená dostať informáciu mimo záznam alebo jednoducho prepočul vetu: ,,Prosím, toto je informácia off record, len pre vás…“ a na druhý deň sa objavila ako kolegova citácia v novinách. Našťastie, nešlo o žiadnu citlivú informáciu, len by sme to za normálnych okolností povedali inými slovami.

„Hranice poznáme najlepšie, sami ich totiž definujeme.“

Keď má vaša spoločnosť problém, je lepšie zatĺkať či vysvetľovať?
Pravidlo číslo jeden v PR je určite neklamať. Ak čo i len raz zaklamete a príde sa na to, už vám nikdy nikto neuverí. Takéto poškodenie mena firmy a de facto i svojho by jednoducho nikto s normálnym uvažovaním neriskoval. Filtrovanie informácií v zmysle mantinelov, o ktorých sme hovorili, je iná vec. Každopádne, komunikovať môžeme len pravdivé informácie a to v rozsahu, ktorý v danom čase vyhodnotíme ako správny alebo nevyhnutný.
Ocitli ste sa už niekedy v situácii, keď ste mali odkomunikovať niečo, čo vo vás vyvolalo morálnu dilemu?
Osobne by som nikdy nedokázal odkomunikovať niečo, čo by bolo v priamom rozpore s mojím zmýšľaním. Ale to vlastne ani nehrozí, pretože posolstvá si formulujem sám. Ľudia majú predstavu, že hovorca vždy povie niečo, čo už vo firme existuje, čo je dané a že on si to len zistí a povie novinárom. V skutočnosti je to trošku zložitejšie. Firma nie je človek, nemá naporúdzi odpoveď na každú otázku. Nájsť alebo vytvoriť ju musí práve hovorca, samozrejme vychádzajúc z určitého rámca informácií, ktoré už má alebo si ich nájde. Je bežné, že dvaja manažéri tú istú vec vnímajú úplne inak. Je jednou z úloh hovorcu názorovo všetkých zjednotiť a pripraviť stanovisko, s ktorým bude na konci dňa každý súhlasiť. Alebo jednoducho všetkých presvedčiť, že toto je to najsprávnejšie riešenie a najlepšia odpoveď v danom čase.
Hovorca vraj má mať takmer neustále zapnutý mobil a byť v pohotovosti. Nie je to príliš stresujúce zamestnanie?
Je pravda, že svoj telefón mám zapnutý 24 hodín denne a vypínam si ho len v kine alebo divadle. Nevnímam to ako záťaž, práve naopak. Dáva mi to určitú slobodu – viem, že nech som kdekoľvek, som vždy zastihnuteľný. Napokon, práve rýchlosť spätnej väzby je niečo, čím sa môžete odlíšiť od konkurencie a verte mi, novinári si to všímajú a dokážu to aj oceniť. Aby som bol presný, telefón si vypínam dvakrát do roka, a to počas letnej a zimnej dovolenky. To  má ale svoje úskalia – ak sa na niekoľko dní odstrihnete od diania vo firme a od všetkých mailov, spravidla sa to ťažko a bolestivo doháňa. Mňa tu síce, povedzme, na tých niekoľko dní zastúpi kolega, ale to neznamená, že ma po návrate z dovolenky nemusí zaujímať, čo sa medzičasom udialo, napísalo a odkomunikovalo.

,,Firma nie je človek, nemá odpoveď na každú otázku. Nájsť ju musí hovorca.“

Po skúsenostiach z praxe v médiách a v PR, podali by ste si znova prihlášku na FMK?
Určite áno. Tým viac, že fakulta sa za tie roky výrazne posunula dopredu. Všímam si, že má tiež oveľa aktívnejších študentov než sme boli my. Aj to je určite výsledkom dobrej práce a celkového tvorivého prostredia na fakulte.

,,Posolstvá si formulujem sám.-

Aká spomienka vám utkvela v pamäti z čias štúdia?
Mám len tie najlepšie spomienky – na spolužiakov, vyučujúcich, Kino OKO, samozrejme na Skladovú. Na ňu špeciálne – pamätám si, že sme tam chodievali po koľajniciach. Na trati však z času na čas dochádzalo k blízkym stretnutiam s nákladným vlakom, preto netrvalo dlho a obľúbenú skratku uzavreli. Keďže tento rozhovor bude určite čítať aj moja manželka, nemôžem opomenúť, že som sa s ňou zoznámil práve na FMK. Spomienky s tým súvisiace si však nechám pre seba (smiech).

Martin Vidan (34) absolvoval FMK, odbor masmediálna komunikácia v roku 2004. Svoju kariéru začal v TV Markíza ako redaktor spravodajstva, neskôr pracoval aj v rádiu Twist na pozícii moderátora spravodajstva. Od roku 2005 pôsobí ako hovorca pre korporátne záležitosti v spoločnosti Slovak Telekom (predtým T-Mobile, resp. EuroTel).

Foto: Patrik Repka